12.4. 2024
Dobrý deň. Začnem asi tým, že nie som vôbec šťastná. Niekedy cítim nenávisť na celý svet a momentálne vôbec nemám nádej, že sa na tom dá niečo zmeniť. Ide o moju povahu a vlastnosti. Okolnosti ma doviedli na pokraj mojich schopností byť ako tak spokojná. A všade človek číta pri výchove detí, že povaha sa formuje prvých 5 rokov, tak sa pýtam, či mám vôbec nádej na spokojný život. Môžem vo veku 33 rokov ešte na sebe niečo zmeniť? A ako? Som vydatá 5 rokov, máme dvojročné dieťa, žijeme s manželom v zahraničí, vydala som sa za cudzinca. Moje hlavné nešťastie sa začalo odchodom do zahraničia. Neviem sa tu zaradiť do spoločnosti. Prišla som o rodinu, priateľov, známych a musela som začať úplne odznova. No s mojou neodvážnou povahou to ide strašne pomaly. Ťažko sa mi komunikuje s cudzími ľuďmi, cítim sa nesvoja, čiastočne stojí v ceste aj jazyková bariéra. Aj keď jazyk ovládam celkom dobre, ale nerozumiem a nehovorím tak ako v Slovenčine a keďže som hanblivá, je mi trápne za každú chybu. Často som radšej ticho, ani sa nemám vždy odvahu priznať, že som nerozumela, radšej sa len usmejem. Cítim sa tu veľmi izolovaná a som človek, ktorý potrebuje mať zopár blízkych ľudí okolo seba. Takže to je jeden prameň mojho nešťastia. Ďalšia je moja žiarlivosť. Zlepšilo sa to, odkedy som sa so svojim terajším partnerom o dosť, aspoň už nerobím žiadne scény a viem si uvedomiť, že problém je v mojom vnímaní a nie v jeho správaní. Ale stále nám to stojí v ceste úprimného vzťahu. Manžel sa mi nemôže zdôveriť ani s niektorými bežnými vecami, lebo náhodou tam spomenie nejakú ženu a ja už budem mať po nálade. Takisto si spolu nemôžeme pozrieť žiaden film, jedine ak tak kreslenú rozprávku. Pri každej peknej či zaujímavej žene sa cítim ako posledná handra. Mám pocit, ako keby sa mi vysmievali. V detstve som pekné ženy obdivovala a teraz ich nenávidím. Závidím im a cítim sa neschopná. Neviem prehltnúť, že by niektorá očarila aj môjho manžela. Nemyslím tak, že by túžil po vzťahu s ňou, ale pretože, ale proste, že by mala jeho obdiv. Kladiem príliš veľký význam vzhľadu. Od mala mám menšiu nadváhu a nedarí sa mi s tým nič urobiť. Nemám rada svoje telo. Nemám na sebe rada vlastne skoro nič. Celkovo je môj postoj voči ostatným ženám strašne kritický a povýšenecký. Vždy hľadám niečo, čo môžem skritizovať, aby som sa cítila ja lepšie. Nie kritizujem nahlas. Navonok sa snažím byť priateľská. Snažím sa správať tak, ako by som to aj chcela cítiť, ale necítim to tak. Niekedy nájdem ženy, ktoré sú mi sympatické a sú moje dobré priateľky. S nimi sa viem úprimne tešiť aj smútiť, no pri väčšine žien cítim len opovrhnutie. Väčšina žien sú v mojej hlave sokyne a s tým sa veľmi ťažko žije. Väčšine sa porovnávam a väčšinou prehrávam. Momentálne som na materskej, ale vôbec neviem, aké zamestnanie si potom hľadať. Mám pocit, že som zlyhala ako žena a ako dospelý človek. Nerada sa rozprávam s cudzími. Často mi príde otázka, čomu sa človek vlastne venuje. A ja sa opäť cítim ako neschopné decko. Trápi ma aj moja výbušná povaha. Viem prežívať emócie veľmi intenzívne. Viem sa intenzívne tešiť, ale aj smútiť či vybuchnúť. Často stratím nervy pri mojej dcérke, keď niečo nejde hladko. Začne to vo mne vrieť a ja mám chuť ju udrieť a vrieskať. Doteraz som ju neudrela, ale myslím si, že v tomto sa ovládnu dokážem, ale zvriesknuť teda viem. Cítim vtedy strašný hnev voči nej. Čo sa dá s takouto povahou vôbec urobiť? Naozaj sa dá niečo zmeniť? Keby som ušla naspäť na Slovensku, opustila manžela, ostala sama, aspoň by ma netrápila žiarlivosť a keď závisť, by ma určite neopustila. Mala by som naspäť svoju rodinu a priateľov a žila ako predtým, ale nechcem to. Nechcem opustiť manžela, nechcem to vzdať, ale ak sa niečo nezmení, náš vzťah bude aj tak mŕtvy a ja budem nenávidieť všetko a všetkých. Čo robiť? Čo sa dá zlepšiť určitou terapiou? Čo dokáže zmeniť Boh? Alebo s tým budem zápasiť po celý život? Je mi zle z toho, koľko nenávisti je vo mne, voči sebe, voči ostatným. Ďakujem veľmi pekne za váš čas a za vašu radu. S pozdravom, Vierka.
PhDr. Ľuboš Lacho, PhD.
